V poslednej dobe mám pocit, že nadávanie, sťažovanie sa patrí k nášmu národnému športu č.1.
Nie je si snáď každý sám strojcom vlastného ne/šťastia?
Plačeme, nariekame a čakáme, že veci sa začnú meniť k lepšiemu bez nášho vlastného pričinenia. Nechceme začať od seba, radšej zvaľujeme na celok.
Chceme lepšiu prácu, ale sedíme doma so založenými rukami, nenapredujeme, nevzdelávame sa, nejdeme s dobou. Sme príliš leniví, alebo príliš starí na učenie. Ale ovocie by sme žali. Na to nie sme nikdy pristarí. Radšej budeme svojou nespokojnosť prenášať na svojich priateľov i naďalej, akoby sme mali uskutočniť akúkoľvek zmenu, ktorá automaticky prináša aj risk. My Slováci mimo športky, neradi riskujeme.
Možno trošku škatuľkujem, ale pozrite sa navôkol a spýtajte sa svojich najbližších ako sa majú.
Pokiaľ budete počuť viac pozitívnych odpovedí ako negatívnych, budťe štastní, lebo spokojnosť je to, čo mi z úst Slovákov najviac chýba. Myslím si, že aj život na Slovensku by bol omnoho lepší, keby sa obdarovávame viac úsmevom a zabudneme sem - tam na všetky starosti, ale myslíme viac pozitívne :)